Srdce na dlani...

...to je prvé, čo mi napadne, keď si spomeniem na uplynulé dni, ktoré sme spolu s p.učiteľkou E.Mullerovou a žiakmi E.Ľuptákovou, K.Snitkovou, N.Taligom, D.Motičákovou a V.Murgačovou strávili u zahraničných Slovákov v Srbsku.

Prišli sme tam na pozvanie pani riaditeľky ZŠ 15.októbra v obci Pivnica pri príležitosti 70.výročia oslobodenia ich obce (15.októbra 1944). Naša totiž udržuje priateľské kontakty s touto školou už od r.1998 a odvtedy sme sa navzájom navštívili už niekoľkokrát. Spája nás nielen dlhoročná spolupráca pri organizovaní rôznych súťaží, ale aj ľudské puto, ktoré sa počas týchto rokov medzi nami vytvorilo.

Obec Pivnica je jednou z mnohých v oblasti Vojvodina, v ktorých žije niekoľko desiatok tisíc Slovákov. Ich predkovia odišli na „dolnú zem“ za obživou či kvôli vierovyznaniu pred takmer 300 rokmi, no dodnes tam zachovávajú našu kultúru, tradície a jazyk. Krásna čistá slovenčina znie v školských triedach, kostoloch, domácnostiach, obchodoch, krčmičkách i na uliciach. V ich kuchyniach rozvoniavajú tradičné slovenské jedlá, spievajú si naše ľudové piesne, recitujú Sládkoviča, Hviezdoslava či Rúfusa. Slovenský folklór v podobe krojov a tancov je prirodzenou súčasťou ich života – v súboroch tancujú deti, rodičia i starí rodičia. V skromných kultúrnych domoch hrajú ochotnícke divadlá. Skrátka: v zachovávaní nášho kultúrneho dedičstva by sme si mali z nich brať príklad. Hoci žijú v omnoho skromnejších pomeroch, nikde som nepočula, že sa niečo „nedá“...

Priala by som vám vidieť ten zápal a úprimnú zanietenosť, s ktorou si ctia všetko slovenské!

V celej oblasti funguje množstvo kultúrno-spoločenských spolkov (Matica slovenská, Asociácia slovenských žien, Asociácia slovenských pedagógov, Slovenské vydavateľské centrum...). Vydávajú slovenské učebnice, časopisy i noviny (napr. Hlas ľudu, Rovina, Vzlet či Zornička...).

Okrem základných škôl a gymnázií, v ktorých je vyučovacím jazykom slovenčina, fungujú na troch fakultách vysokých škôl katedry slovenského jazyka.

Ich každodenný život nie je jednoduchý. Z rodiny často pracuje len jeden člen, ostatní sa starajú o rodinné hospodárstvo, na ktorom si dochovajú a dopestujú, čo sa dá. Mnohí sú šikovní remeselníci či podnikatelia. Tí, ktorým sa darí, podporujú miestne spolky a sú tak oporou pre celú slovenskú komunitu. Hoci sa im nežije ľahko, ich súdržnosť a zapálenosť je neuveriteľná. Keď som im vyjadrila svoj obdiv k húževnatosti, s akou prekonávajú všetky prekážky, s úsmevom odpovedali: „Bolo aj horšie...“

Spomínali na vojnu v bývalej Juhoslávii, ktorá negatívne poznačila ich život. Hoci miestni Slováci neboli na nikoho strane a konflikt sa ich netýkal, museli bojovať za armádu, ktorá ich povolala a mnohí sa domov už nikdy nevrátili. Videli sme napríklad pozostatky mostov vedúcich cez Dunaj, ktorý pretína mesto Nový Sad. Po ich vyhodení do vzduchu sa museli cez silný tok rieky dopravovať do práce a domovov na člnoch. Zažili absolútnu infláciu meny, mnohí prišli o všetko. Nestabilita, strach o svoje životy a domovy je stále v ich čerstvej pamäti.

Počas tých pár dní, ktoré sme s nimi prežili, nás vpustili nielen do svojich domovov, ale i do svojich sŕdc.

Pani riaditeľka Tatiana Naďová s celým učiteľským zborom pre nás pripravili nabitý a pestrý program. Spoznali sme ich školu, ktorá žne veľké úspechy úrovňou výučby, projektmi i poprednými umiestneniami v súťažiach. Pozreli sme si vystúpenia detí v kultúrnom dome, prijali sme milé pozvanie Spolku pivnických žien, miestneho pána farára v evanjelickom kostole, pravoslávnej cirkvi i členov ochotníckeho divadla. V neďalekom Novom Sade sme navštívili pevnosť týčiacu sa nad mestom, historické centrum a najmä Ústav kultúry vojvodinských Slovákov. V Báčskom Petrovci sme chodili po chodbách prvého slovenského gymnázia (Gymnázium Jána Kollára), videli sme najstarší zachovaný dom z hliny a trstiny, výstavu krojov Petrovického spolku žien, miestny kostol.

Naši žiaci boli ubytovaní v rodinách, kde ich prijali ako vlastných, o čom svedčili slzy, keď nastal čas lúčenia. Na cestu nás vybalili tak, že sme sa ledva zmestili do auta.

Ale to hlavné, čo sme si odnášali, bol pocit spolupatričnosti a priateľstva. Vedomie, že stovky kilometrov od nás žijú Slováci, ktorí nám tak úprimne a bezprostredne ponúkli srdce na dlani, nás bude hriať navždy.